Chlapec s orieškovými očami a vlasmi tmavej hnedej farby, v noci až takmer čiernymi a ktorých dĺžka sa drasticky zmenila viac než jedenkrát, bol od mala schovaný v tieni svojho brata. Je tým, kto sledoval jeho bitky z diaľky a prišiel, aby mu podal pomocnú ruku po ich konci. Je mužom, ktorý svoje rozdiely prijal už v nízkom veku a tak sa od ostatných v ľudskej škole držal bokom, väčšinou schovaný za horami z kníh, kde sa pripravoval na štúdium na Akadémii Sv. Vladimíra, alebo v telocvični, kde sa pripájal do rôznych krúžkov a pod zástierkou snahy o zlepšenie sa, bojoval s o niečo staršími deckami. Ak nebol ani na jednom z daných miest, znamenalo to, že sa zdržiaval v hudobnej miestnosti. Bola to jedna z miestností, ktorá ho takmer presvedčila, že pokračovať štúdium ako človek by mohla byť dobrá možnosť taktiež. Nie, že by sa chcel venovať orchestru, ale kým sa schovával s nosom hlboko v knihách v hrubej koži, podarilo sa mu neraz sledovať, ako sa ostatní študenti zabávajú sedením v kruhu a tvorením hudby, až sa jedného dňa rozhodol zapojiť a prvýkrát dostal do rúk gitaru. Dievča, ktorej patrila, neskôr zo školy odišla a on ju dostal s tým, že ak si ju opraví, môže si ju rovno aj nechať. Od nástupu na akadémiu dáva na brata neustále jedným očkom pozor, kebyže sa náhodou schyľuje k niečomu podobnému ako s jeho najbližším ľudským bratom, ale zároveň sa snaží aj trochu žiť sám za seba. Jeho cieľom je pomôcť bratovi s hľadaním ich sestry, o ktorej jej povedal, aj keď hľadanie samostatné nepatrí práve vysoko v jeho rebríčku, robí to hlavne pre dobro Jaspera. Je rozhodnutý sa socializovať, zvládnuť záverečnú skúšku na plný počet bodov a stať sa dobrým strážcom. Mimo to nijaké ďalekosiahle plány do budúcnosti nemá, chce si ju nechať čistú natoľko, koľko sa mu bude len dať. V prítomnosti nikdy neodolá káve s kokosovým mliekom a dvomi kockami cukru, hre na svojej gitare a tréningu so svojím bratom.